Je dosť nanič nemať priateľov, ktorých by ste zlanárili na nejakú prechádzku, zmrzlinu alebo inú mini-akciu. Pokračovalo to tým, že som si z nudy vymyslela nafarbiť vlasy. Neočakávaný záver - farba bordó. Samozrejme, nikdy to nevyjde tak, ako by som si predstavovala.
Počas celého dňa ma sprevádzalo nutkanie, že musím niečo robiť, niečo užitočné, a potom ten protichodný pocit, že nemám z ničoho radosť a všetko je aj tak zbytočné. Je dosť deprimujúce nebyť aspoň sčasti ambicióznym človekom.
Nakoniec, na inštitúte (kde sa rozprávame o Bohu) som si svoju zlú náladu vybila na všetkých a na všetkom. Aj na Bohu. Rozprávala som niečo, čo si v skutočnosti ani nemyslím a najhoršie na tom je, že som si veľmi jasne uvedomovala, že tie slová tvorí môj hnev a zúfalstvo zo všetkých tých vecí, ktoré nemám.
Pýcha. Počiatok všetkých hriechov a problémov. Neustále tu bude, počká si na nás za rohom, aby na nás skočila a privodila starosti.
Škoda bolo toho krásneho dňa pre mňa.